Hranica má rozmery ostria žiletky. Balansujem, bosými nohamibežím vpred. Za chrbtom mám čas, ten zúrivý pes mi nedovolí zastaviť sa. Najednej strane svinstvo do ktorého keď raz spadneš... Neviem čo je na druhej strane.Bežím po hrane ďalej.
V uliciach mesta zúri jarmok. Ľudia sa pretláčajúdavom. Načo? Aby tam boli... Každý rok tam sú. Je večer a ja nejdem von.Keď tam raz spadneš... Pixies. Dohrala ďalšia skladba.
Viem že hranica je len skurvená ilúzia v mojom mozgu.Ale jej ostrá prítomnosť prerezáva môj život na dve úplne reálne polovice. Najednej strane to známe svinstvo. Keď tam raz spadneš... Netuším čo je na druhejstrane. Ale už viem ako sa tam ide. Je to pozitív negatívu opačnej strany. Chceto disciplínu, cieľ ... a iné sračky.
Radšej bežím ďalej.
Premeriavam svoje možnosti zhrdzaveným colštokom. Všeličo jerozohrané a viem že kedykoľvek môžem ktorúkoľvek rozohranú partiu opustiť.Každé takéto vzdanie sa ma v skutočnosti vždy riadne naserie, aj keď satvárim že mi je to jedno. Netuším o čom to bude zajtra. Dnes bežím ďalejpo svojej tenkej (iluzórnej ... veď viem) hranici. Sem tam zvedavo nakuknem natú neznámu stabilnú stranu. Myslím že je fasa, že sa od tej známej z hnusomodvraciam. No ne?